Čo účastníci nevidia: Za oponou skautského tábora

Rozhovor s táborovým vodcom Natanaelom Tallom

Čo všetko sa deje za oponou tábora? Prípravy, večerné porady, riešenie problémov, improvizovanie, nočné služby či rozhodnutia na poslednú chvíľu?

Myslím si, že väčšina ľudí si pod prípravou tábora predstaví hlavne vymyslieť program. V skutočnosti je program možno len polovica celej práce.

Za oponou je množstvo vecí, ktoré účastníci nikdy neuvidia. Začína to hľadaním vhodného táboriska, dohodou s majiteľom lúky, vybavením povolenia na ťažbu dreva, rozborom vody, komunikáciou s obcou, lesníkmi či Regionálnym úradom verejného zdravotníctva. Každý rok pribúdajú nové požiadavky a legislatíva, takže je potrebné sledovať aj všetky aktuálne usmernenia.

Potom prichádza samotná príprava programu. Od marca sme sa pravidelne stretávali, plánovali, ladili detaily a premýšľali nad tým, ako vytvoriť tábor, ktorý bude dávať zmysel ako jeden veľký príbeh. Len výber témy, hlavnej myšlienky a cieľov tábora nám zabral niekoľko hodín a dní.

A nakoniec príde samotný tábor. Každý večer porada vedenia, počas dňa riešenie programu, zdravotných situácií, logistiky, komunikácie s kuchyňou, rodičmi či technickým tímom a večer príprava ďalšieho dňa. Väčšina ľudí toto nikdy neuvidí... a to je vlastne dobre. Znamená to, že všetko funguje.

Zaujímavé je, že veľkú časť príprav som tento rok koordinoval z Holandska. Dnes už našťastie technológie umožňujú viesť stretnutia aj na diaľku, ale priznám sa, že niekedy to bolo náročné. Hlavne keď riešite veci, ktoré by sa za jedným stolom vyriešili za päť minút.

Bez tímu by nič z toho nebolo možné. Ja som možno koordinoval prípravy, ale za týmto táborom stálo niekoľko desiatok ľudí, ktorí mu venovali stovky hodín svojho voľného času. To je podľa mňa to, čo robí skautský tábor výnimočným.

Bol počas tábora moment, keď si si povedal: „Kvôli tomuto to robíme“? Jeden konkrétny moment alebo situácia, ktorá ti ako vodcovi ukázala, že všetka námaha mala zmysel?

Takých momentov bolo počas tábora viac. Každý druhý večer sme mali stretnutie s radcami, kde sme si prechádzali program na nasledujúce dni a zbierali spätnú väzbu. Vždy ma zahrialo pri srdci, keď radcovia hovorili, že si program užili oni aj deti. Počas hier bolo navyše vidieť ich úsmevy a nadšenie, čo bola tá najlepšia spätná väzba.

Asi najsilnejší moment však prišiel po survivale. Tí, ktorí to nepoznajú, survival je 24-hodinová výprava družiniek mimo tábora, počas ktorej sú odkázaní najmä sami na seba a svojich radcov. V okolí sa pred táborom pohyboval macko a dlho sme zvažovali, či je správne vypustiť baránkov.

Nakoniec sa ukázalo, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí, aké sme urobili. Z baránkov sa stali nekompromisný lesní hospodári. Po návrate nám všetci hovorili, že práve survival bol jedným z ich najsilnejších zážitkov z celého tábora. Mali priestor byť len spolu, fungovať ako jedna družinka, spoznať sa navzájom a zažiť dobrodružstvo úplne iným spôsobom, než počas bežného programu.

Aký bol najťažší moment tábora? Kríza, konflikt, únava, počasie, choroba, problém s programom… A hlavne, ako ste sa s tým ako vodcovia vysporiadali?

Našťastie sme tento rok nemali žiadny lazaret ani vážnejšie zdravotné problémy. Od prvého dňa sme dôsledne dbali na hygienu, všetko pravidelne dezinfikovali a snažili sa predchádzať problémom. Myslím si, že sa nám to vyplatilo.

Najväčšou výzvou však bolo niečo úplne iné. Približne týždeň pred táborom nám rozbor vody ukázal, že prameň pri táborisku nie je vhodný na pitie ani na bežné používanie. Zrazu sme prišli o zdroj vody, s ktorým sa pri organizovaní tábora počítalo.

Museli sme veľmi rýchlo nájsť náhradné riešenie. Veľmi nám pomohla obec Podhorany, ktorá nám umožnila odoberať pitnú vodu z obecného vodovodu. Tým sa však práca neskončila. Bolo potrebné zabezpečiť IBC nádrže, dopravu vody, jej prečerpávanie aj všetky hygienické podmienky. Pri tejto príležitosti by som sa chcel poďakovať aj pánovi Švábovi, ktorý nám ochotne zapožičal vozík na prevoz vody.

Bolo to presne také, ako sa hovorí. Vyriešili sme jeden problém a objavili sa ďalšie dva. Začiatok tábora bol preto organizačne veľmi náročný, ale vďaka skvelému tímu a ochote ľudí okolo nás sa nám podarilo všetko zvládnuť. Myslím si, že väčšina účastníkov ani netušila, koľko úsilia stálo za tým, aby mali na tábore úplne samozrejmú vec – pitnú vodu.

Ako sa na tábor pozerá vodca a ako účastník? To, čo je pre deti dobrodružstvo, môže byť pre vodcu napríklad tri hodiny príprav a nervov. Ako sa tieto dva pohľady líšia?

Ako účastník som tábor vždy vnímal ako jedno veľké dobrodružstvo. Ráno som sa zobudil, išiel na program a vôbec som neriešil, čo všetko za tým je.

Dnes sa na tie isté situácie pozerám úplne inak. Keď deti hrajú dvojhodinovú hru, ja už rozmýšľam nad tým, čo bude nasledovať, či je pripravený ďalší program, či máme dostatok vody, či bude večera načas alebo potrebujeme program natiahnuť, či všetko funguje tak, ako má a či sa niekto necíti odstrčený alebo nepotrebuje pomoc.

Zároveň je pre mňa veľkou zmenou to, že už nie som uprostred diania. Kým kedysi som bol súčasťou každej hry, dnes často stojím bokom a len pozorujem. Sledujem, či sa deti zapájajú, či ich program baví a či prežívajú presne to, čo sme sa im celé mesiace snažili pripraviť.

Myslím si, že najväčší rozdiel je v tom, že účastník žije prítomným okamihom, zatiaľ čo vodca musí neustále myslieť niekoľko krokov dopredu. Paradoxne, aj keď sa už hier nezúčastňujem tak ako kedysi, mám z úspešného programu možno ešte väčšiu radosť. Keď vidím deti usmievať sa, spolupracovať a naplno prežívať príbeh tábora, je to pre mňa väčšia odmena, ako bola kedysi akákoľvek výhra v hre.

Musím sa však priznať, že som bol veľmi vďačný za jeden moment, keď som mohol na chvíľu odložiť úlohu táborového vodcu. Počas jedného programového bloku som zastupoval radcu v družinke, a tak som si opäť mohol užiť trochu akcie priamo medzi deťmi. Bola to príjemná nostalgia a pripomenutie starých dobrých čias, keď som bol v centre diania. A musím povedať, že mi to naozaj chýbalo.

Čo ťa tento tábor naučil ako vodcu? Nie deti, ale teba. Čo si si odniesol o zodpovednosti, ľuďoch, vedení tímu, trpezlivosti alebo sebe samom?

Myslím si, že tento tábor ma opäť utvrdil v jednej veci – pri organizovaní tak veľkého podujatia netreba nechávať nič na náhodu. Každý detail má svoje miesto a keď sa na niečo zabudne, zle načasuje alebo neodkomunikuje, veľmi rýchlo to ovplyvní ďalších päť vecí.

Zároveň som si však uvedomil, že tábor nikdy nestojí na jednom človeku. Aj keď je táborový vodca zodpovedný za výsledok, bez dobrého tímu by to jednoducho nešlo. Naučil som sa ešte viac dôverovať ľuďom okolo seba, ale zároveň sa nebáť veci pripomínať, preverovať a otvorene komunikovať. Nie preto, že by niekto svoju prácu nerobil dobre, ale preto, že všetci sme len ľudia a každý môže na niečo zabudnúť.

Myslím si, že práve v tom spočíva sila dobrého tímu. Navzájom si kryjeme chrbát, pripomíname si veci a pomáhame si. Keď sú všetci na jednej vlne a smerujú k spoločnému cieľu, zvládnu sa aj situácie, ktoré sa na prvý pohľad zdajú neriešiteľné.

A asi najväčšou lekciou pre mňa bolo uvedomenie si, že vodca nemusí byť ten, kto všetko urobí sám. Oveľa dôležitejšie je vytvoriť tím, ktorý si dôveruje, vie spolu komunikovať a dokáže fungovať ako jeden celok. Práve vďaka tomu sa z dobrého tábora môže stať výnimočný tábor.

Ak by si mohol na tábore alebo pri jeho organizácii niečo zmeniť, čo by to bolo?

Ak by som mal niečo zmeniť, tak by som sa ešte viac snažil zapojiť rodičov do života tábora. Nemyslím tým len návštevný deň, ale aj samotnú prípravu či skladanie tábora. Skauting totiž podľa mňa nie je len o deťoch alebo vedúcich.

Snažíme sa organizovať tábor tak, aby bol finančne dostupný pre čo najviac rodín. Máme bezkonkurenčne najlacnejší tábor z hľadiska toho čo ponúkame. To však znamená obrovské množstvo dobrovoľníckej práce. Ak by sa do príprav alebo záverečného rozoberania zapojilo viac rodičov, veľmi by nám to pomohlo a zároveň by sa ešte viac posilnil pocit, že tento tábor tvoríme všetci spoločne.

Myslím si, že práve táto spolupatričnosť je jednou z najväčších hodnôt skautingu. Nejde len o to poslať dieťa na tábor a o dva týždne si ho prísť vyzdvihnúť. Je to spoločné dielo, na ktorom sa môže podieľať každý – či už svojím časom, pomocou alebo podporou.

A na záver je ešte niečo, čo by si chcel k tohtoročnému táboru povedať?

Ak mám byť úprimný, veľa zásadných vecí by som nemenil. Samozrejme, s odstupom času vždy vidím množstvo drobností, ktoré by sa dali urobiť lepšie.

Myslím si, že náš zbor nie je len miesto, kam rodičia privedú svoje dieťa, zaplatia tábor a o dva týždne si ho prídu vyzdvihnúť. Chcel by som, aby sme boli skutočnou komunitou, kde každý podľa svojich možností priloží ruku k dielu. Nemusí to byť každý a nemusí to byť každý rok, ale verím, že práve v tom je sila dobrovoľníctva.

Zároveň by som sa chcel z tohto miesta úprimne poďakovať všetkým, ktorí tento rok pomohli. Osobitne už spomínanému pánovi Švábovi za zapožičanie vozíka, rodine Kundrových za pomoc s vybavením lekárničky a logistikou, rodine Škreptákovej, pani Kováčovej a pánovi Michalčíkovi za zapožičanie dodávok. Veľká vďaka patrí aj všetkým, ktorí pomohli pri stavaní a rozoberaní tábora, finančne nás podporili alebo priniesli ovocie, zeleninu či inú materiálnu pomoc.

Vďaka takýmto ľuďom môže náš zbor fungovať, rásť a posúvať sa ďalej. Verím, že takúto komunitu budeme spoločne budovať aj v budúcnosti. A keď mi ešte po tábore prišli správy od účastníkov, že sú vďační, že mohli prísť, a že sa im téma aj celý tábor veľmi páčili, vtedy som si povedal, že všetka tá námaha stála za to. Respondent: Natanael Tall Moderátor, editor a foto: Timotej Škrepták